Utorok, 26. september, 2017 | Meniny má Edita
Pridajte si svoje mesto

Na evakuáciu nedá zabudnúť, Ema Brosková má stále živé spomienky

„Netreba oslavovať, ale spomínať na udalosti z II. svetovej vojny a s úctou a pokorou zapáliť sviečku,“ povedala istá pani, keď hovorila o udalostiach, ktoré sa odohrali cez vojnu v Nemeckej pri Banskej Bystrici.

Ema Brosková bola počas okupácie mladučké dievča. Ani po sedemdesiatich rokoch nezabudla na hrôzy, ktoré prežila.(Zdroj: DUŠAN MIGAĽA)

ZÁVAŽNÁ PORUBA. Zaslúžilá učiteľka, bývalá riaditeľka materskej školy Ema Brosková, zaspomínala na udalosti v Závažnej Porube.

Moje spomienky na evakuáciu v našej obci, od ktorej prešlo už vyše sedemdesiat rokov, sú pravdivé a dodnes živé.

Začiatkom februára 1945 asi po siedmich dňoch bojov, v jedno popoludnie medzi druhou a treťou hodinou, s bubnom v ruke obecný sluha oznamoval, že je vyhlásená evakuácia.

Hlásil od vyšného konca a na nižnom konci už len sem-tam udrel na bubon, ale čo mu sily stačili, kričal: „Ľudia, utekajte, je vyhlásená evakuácia!“

Medzi ľuďmi nastal zmätok. Nevedeli, čo si majú vziať so sebou. Mnohí si mysleli, že to bude len niekoľko hodín či dní. V našej pivnici sme sa ukrývali štyri rodiny, bolo nás devätnásť.

Strýko, ktorý bol najstarší, skúsený vojak I. svetovej vojny, dával pokyny. Hovoril, že treba utekať čo najďalej od frontu. Rozhodli sme sa ísť k rodine do Hýb.

To bola chvíľa, keď sa naši rodičia museli rozhodnúť, čo komu naložiť do batoha, aby to bolo potrebné a bol to schopný uniesť.

Mne dali perinu, do ktorej uložili hlinenú rajnicu s masťou. Iróniou bolo, keď sme v Hybiach zistili, že v rajnici je asi len jeden liter masti.

Mala som štrnásť rokov, batoh bol pre mňa priveľký a priťažký. Musela som to niesť, nedalo sa vyhovárať. Prešli sme len niekoľko metrov od nášho domu, keď som uvidela obraz, na ktorý sú aj po sedemdesiatich rokoch spomienky jasné, ale veľmi smutné. Môj krstný otec sa objímal so susedom a s plačom vyslovoval slová, ktoré ešte aj dnes počujem: „Kde to ideme, čo s nami bude?“

Trochu ďalej sme uvideli zabitého nemeckého vojaka, ktorému voda obmývala nohy. Bol to strašný pohľad, aj keď to bol nepriateľ, každý, kto to videl, ho ľutoval. To som prvý aj posledný raz videla zastreleného človeka. Našťastie.

Kto chcel prežiť, 
musel k zemi

Cestou cez dedinu sme počuli sem-tam čudné piskľavé zvuky. Boli to strely. Vtedy strýko zvolal: „K zemi!“

Všetci aj s batohmi na chrbtoch sme sa vrhli tvárou na zem a čakali, kým sme nepočuli hrozný výbuch. Po výbuchu sme pokračovali v ceste. Stalo sa aj to, že sme sa nestačili ani postaviť a už sme museli zas zaľahnúť. Mali sme šťastie, že nikoho z nás nezranilo.

Po ceste pri kostole cválali na koňoch oproti nám z Liptovského Jána ruskí vojaci. Jeden z nich preskočil strynú, ktorá bola z nás najstaršia aj naj- 
slabšia a nestačila sa uhnúť.

Ľudia aj kone
sa brodili snehom

Naša cesta pokračovala cez Dubec do Liptovského Jána. Túto cestu sme poznali veľmi dobre. Poznali sme každý strom a kríček, veď tadiaľto sme chodili každú nedeľu do kostola.

Vždy sme obdivovali krásy Liptova, ale v tento deň bol na Dubci zmätok. Ľudia sa ponáhľali, brodili snehom, predbiehali sa. Bolo počuť plač, krik, pískanie striel. Smutný bol pohľad na gazdu, ktorému vojaci vypriahli jedného koňa a druhý sa nechcel pohnúť. Ukázalo sa, aký veľký je strach, ako ľudia vedia byť sebeckí, ale aj tolerantní.

Tiež som zapadla do snehu. S plačom som zhodila batoh a nevládala som sa pohnúť. Zachránil ma otec. Zobral mi batoh, dal si ho na plece a nesúc dva batohy, prišli sme neskoro v noci do Hýb.

V oslobodených 
Hybiach nás milo privítali

Hybe už boli oslobodené. Po prechode frontu obyvateľom tejto dediny veľa neostalo, ale aj s tým málom boli ochotní podeliť sa.

Rodina nás privítala veľmi milo. Snažila sa nám pomôcť, hoci nás bolo veľa. Postarali sa o všetkých. Uvarili čaj, deťom dali mlieko, rozkrájali chlieb, natreli ho maslom alebo masťou.

Každému našli miesto na spanie. Ak nestačili postele, priniesli slamu, ktorú rozložili na podlahu, zakryli plachtou a lôžko bolo hotové.

Ráno všetci rozmýšľali, kde sa kto ubytuje. Mňa so sesternicou Markou si zobrala jedna rodina. Bývalo u nich už 15 – 20 vojakov. My dve sme spávali v kuchyni.

Ujo bol veľmi dobrý, láskavý človek, mal nás veľmi rád. Horšie to bolo s tetou, tá nás priam nenávidela, aj nám to dávala najavo. Pamätám si, že keď nebola doma, ujo nám rýchlo odkrojil krajec chleba, natrel ho masťou, lebo odkrojené maslo by teta zbadala, a povedal: „Rýchlo jedzte!“ Vedel, že sme viac hladné ako sýte.

Záhada strateného ľúbostného listu

V jeden deň sme zažili príhodu, ktorú musím spomenúť. Jeden vojak sa zaľúbil do našej sesternice Števky, ktorá nás navštevovala.

Napísal jej list, ktorý sme my dve mali Števke doručiť. Keď priniesol list, čakali sme na obed. Teta varila polievku, tú varila raz v týždni, ale jedli sme ju tri dni.

Bola to polievka z údenej baraniny s krúpkami. Veľakrát v nej spolu s krúpami plávali aj červy. Tie sme vyhodili a polievku sme jedli. Nemali sme na výber. Od tých čias som krúpy a údenú baraninu nejedla.

Teta položila hrniec vedľa listu, zdvihla pokrievku a nechtiac ju položila na list. Ten sa prilepil na ňu a „stratil sa.“

Po obede sme ho chceli zaniesť Števke, ale listu nebolo. Ujo rozhodol, že Števke povieme, čo sa stalo, nech sa tvári, že list dostala.

Na druhý deň, keď sme išli obedovať, sa záhada strateného listu vyriešila. List plával v polievke. Ujo sa potešil, snažil sa list zachrániť, no nedalo sa, lebo bol úplne rozmočený.

Bola to veselá, no v tej dobe vážna príhoda. Ujo si najviac uvedomoval vážnosť situácie. Vedel, aké by boli následky strateného listu.

Po štyroch týždňoch sme sa rozhodli ísť k našej rodine a posledné dni evakuácie sme prežili s našimi najbližšími, síce skromne, v biede, ale s láskou a porozumením.

Doma ostalo len to, 
čo sa nedalo odniesť

Nastal deň, keď sme sa vracali domov. Tá cesta, ktorá pred piatimi týždňami bola nekonečne dlhá, sa nám zrazu zdala krátka. Tešili sme sa.

Prekvapením pre nás bolo, keď sme prišli na Dubec a uvideli sme okolie nie krásne biele, ale od striel úplne čierne. Ešte horší bol pohľad, keď sme prechádzali dedinou.

Naša krásna, upravená dedina sa zmenila na jedno veľké búranisko. Videli sme domy sčasti zbúrané, vybité okná, zváľané komíny. Nepoškodených domov bolo veľmi málo.

U nás doma sme v kuchyni našli na zemi iba slamu, po 
hrncoch a ostatnom zariadení nebola ani stopa. Ostalo len to, čo sa nedalo odniesť.

Obývačka bola zadymená, lebo sporák vojaci postavili na gánok a dymovú rúru otočili cez okno do izby, aby nebolo vidno dym z komína.

V spálni bolo urobených z našich šiat štyridsaťdva panákov, ktoré slúžili vojakom ako návnada pri bojoch.

Boli sme smutní, ale pustili sme sa do obnovy nášho domova. Domov sme prišli len mladí so strýkom. Rodičia ešte ostali v Hybiach. Mali sa vrátiť o 3-4 dni.

Najhoršie bolo, že potraviny, ktoré sme mali doma, boli znehodnotené. Zásoby sa rýchlo míňali a prišiel deň, keď sme nemali z čoho variť a boli sme veľmi hladní.

Pomohol nám ujo Paľo, mamin brat, ktorý bol celý čas doma v Porube. Doniesol nám zemiaky a krúpy, ktoré som tak nemala rada. Nedalo sa nič robiť, v nedeľu sme mali zemiaky s krúpami, ale bolo to najlepšie jedlo.

Radosť z prežitia vojny 
aj nasledujúcich rokov

Každá rodina, každý človek z našej dediny, čo prežil vojnu, má svoje spomienky. Ja som spomenula len malý zlomok z tých smutných vojnou poznačených udalostí.

Prešlo už 70 rokov od evakuácie a od skončenia vojny. Som nesmierne rada, že som ich prežila. Boli to krásne roky. Mnohokrát si neuvedomujeme, že naša krajina je nielen krásna, ale že tu žijú múdri ľudia. A s múdrosťou prichádza mier, láska a pokoj.


  1. Najkratšia lanovka v Československu 1 569
  2. Desať celkov malo pre zlé počasie voľno 265
  3. Ružomberskí juniori opäť vyhrali, Z. Poruba remizovala 110
  4. Cestári zrušili po dvadsiatich rokoch cyklopruh. Potichu 102
  5. Vo Francúzsku sa začínajú vodácke majstrovstvá sveta 86
  6. Dôchodkyňa, ktorú dnes ráno zrazilo v centre mesta auto, zomrela 84
  7. Voľby do VÚC 2017 Liptovský Mikuláš: Zoznam kandidátov na poslancov 76
  8. So stavbou urgentného príjmu stavbári meškajú 55
  9. Takto bezohľadne jazdia naši vodiči Video 52
  10. M. Halčin: Pri troche šťastia to môže byť slušný výsledok 40

Riešime za Vás

Šetrenie vody
Liptovský Mikuláš

Šetrenie vody

V riešení
Policajná hliadka hrala v službe futbal.
Liptovský Mikuláš

Policajná hliadka hrala v službe futbal

Vyriešené
Pridaj svoj podnet

Najčítanejšie správy

Mikuláš

Najkratšia lanovka v Československu

V archíve našich MY Liptovských novín sme narazili na peknú spomienku, jednosedačkovú lanovku, ktorá vozila turistov k Demänovskej jaskyni slobody.

Desať celkov malo pre zlé počasie voľno

V jednotke sa neodohrali dva zápasy. Druhá trieda nevidela v akcii šesť tímov.

Ružomberskí juniori opäť vyhrali, Z. Poruba remizovala

Ligovým futbalistom sa darilo najmä na domácich trávnikoch.

Cestári zrušili po dvadsiatich rokoch cyklopruh. Potichu

Mikulášania prišli o vyše trojkilometorvý cyklopruh zo sídliska do mesta. Štátni cestári ho jednoducho pretreli na bielo.

Vo Francúzsku sa začínajú vodácke majstrovstvá sveta

Už dnes odštartujú 38. Majstrovstvá sveta vo vodnom slalome na divokej vode. Vo francúzskom Pau má bohaté zastúpenie aj liptovskomikulášsky vodný slalom.

Blízke regióny

Obchvat Trstenej je uzavretý. Pre tragickú dopravnú nehodu

Osobné auto prešlo do protismeru, kde sa zrazilo s kamiónom naloženým drevom.

V Nižnej zasahovali kukláči

Pozrite sa, za čo hrozí dvom dílerom drog desaťročný trest.

Matka aj jej druh skončili za týranie malého Miška vo väzbe

Týranie dieťaťa nahlásila polícii 18-ročná suseda, ktorej sa nepáčilo, ako chlapcovi ubližovali. Dnes o prípade rozhodoval Okresný súd v Dolnom Kubíne.

Andrej Hrnčiar: Realita je taká, že mesto vyčerpalo všetky možnosti

V piatok už pravdepodobne budeme vedieť, či sa v Martine skončí nútená správa. Martinský primátor sa bojí o podiely vo vodárenskej spoločnosti.

Všetky správy

Milióny na jeho plat? Prieskumy ukázali, že Sagan sa oplatí, tvrdí jeho šéf

Tím Bora-Hansgrohe má za sebou prvú sezónu v najvyššej lige. Očakávali sme viac, ale napokon to nebolo zlé, hovorí šéf tímu Ralph Denk.

Merckx: Súperi Saganovi len nahrávajú

Saganovi stačí na to, aby vyhral, získať desať metrov pred súpermi. Pri menej selektívnych pretekoch, je to pre ostatných až ponižujúce, vraví legenda.

Radivojevič: Do Slovana som nemal ísť. Zničil ma Krikunov, ktorý bol blázon

Mrzí ma len jedno, že nám ušla medaila z olympiády, priznáva hokejista Branko Radivojevič, od tejto sezóny hráč Dukly Trenčín.

Zánický: Sagan nepôjde do dôchodku tak neskoro ako iní pretekári

Petra Sagana musí cyklistika baviť. Nič iné ho v nej neudrží, vraví jeho mládežnícky tréner Peter Zánický.

Keď dôjde na sex a alkohol, dvadsaťpäť rokov je nových osemnásť

Vedci naznačujú, že ľudia dnes dospievajú pomalšie. Mali by sme sa tomu prispôsobiť.

Kam vyraziť