Sobota, 19. august, 2017 | Meniny má Lýdia
Pridajte si svoje mesto

Na evakuáciu nedá zabudnúť, Ema Brosková má stále živé spomienky

„Netreba oslavovať, ale spomínať na udalosti z II. svetovej vojny a s úctou a pokorou zapáliť sviečku,“ povedala istá pani, keď hovorila o udalostiach, ktoré sa odohrali cez vojnu v Nemeckej pri Banskej Bystrici.

Ema Brosková bola počas okupácie mladučké dievča. Ani po sedemdesiatich rokoch nezabudla na hrôzy, ktoré prežila.(Zdroj: DUŠAN MIGAĽA)

ZÁVAŽNÁ PORUBA. Zaslúžilá učiteľka, bývalá riaditeľka materskej školy Ema Brosková, zaspomínala na udalosti v Závažnej Porube.

Moje spomienky na evakuáciu v našej obci, od ktorej prešlo už vyše sedemdesiat rokov, sú pravdivé a dodnes živé.

Začiatkom februára 1945 asi po siedmich dňoch bojov, v jedno popoludnie medzi druhou a treťou hodinou, s bubnom v ruke obecný sluha oznamoval, že je vyhlásená evakuácia.

Hlásil od vyšného konca a na nižnom konci už len sem-tam udrel na bubon, ale čo mu sily stačili, kričal: „Ľudia, utekajte, je vyhlásená evakuácia!“

Medzi ľuďmi nastal zmätok. Nevedeli, čo si majú vziať so sebou. Mnohí si mysleli, že to bude len niekoľko hodín či dní. V našej pivnici sme sa ukrývali štyri rodiny, bolo nás devätnásť.

Strýko, ktorý bol najstarší, skúsený vojak I. svetovej vojny, dával pokyny. Hovoril, že treba utekať čo najďalej od frontu. Rozhodli sme sa ísť k rodine do Hýb.

To bola chvíľa, keď sa naši rodičia museli rozhodnúť, čo komu naložiť do batoha, aby to bolo potrebné a bol to schopný uniesť.

Mne dali perinu, do ktorej uložili hlinenú rajnicu s masťou. Iróniou bolo, keď sme v Hybiach zistili, že v rajnici je asi len jeden liter masti.

Mala som štrnásť rokov, batoh bol pre mňa priveľký a priťažký. Musela som to niesť, nedalo sa vyhovárať. Prešli sme len niekoľko metrov od nášho domu, keď som uvidela obraz, na ktorý sú aj po sedemdesiatich rokoch spomienky jasné, ale veľmi smutné. Môj krstný otec sa objímal so susedom a s plačom vyslovoval slová, ktoré ešte aj dnes počujem: „Kde to ideme, čo s nami bude?“

Trochu ďalej sme uvideli zabitého nemeckého vojaka, ktorému voda obmývala nohy. Bol to strašný pohľad, aj keď to bol nepriateľ, každý, kto to videl, ho ľutoval. To som prvý aj posledný raz videla zastreleného človeka. Našťastie.

Kto chcel prežiť, 
musel k zemi

Cestou cez dedinu sme počuli sem-tam čudné piskľavé zvuky. Boli to strely. Vtedy strýko zvolal: „K zemi!“

Všetci aj s batohmi na chrbtoch sme sa vrhli tvárou na zem a čakali, kým sme nepočuli hrozný výbuch. Po výbuchu sme pokračovali v ceste. Stalo sa aj to, že sme sa nestačili ani postaviť a už sme museli zas zaľahnúť. Mali sme šťastie, že nikoho z nás nezranilo.

Po ceste pri kostole cválali na koňoch oproti nám z Liptovského Jána ruskí vojaci. Jeden z nich preskočil strynú, ktorá bola z nás najstaršia aj naj- 
slabšia a nestačila sa uhnúť.

Ľudia aj kone
sa brodili snehom

Naša cesta pokračovala cez Dubec do Liptovského Jána. Túto cestu sme poznali veľmi dobre. Poznali sme každý strom a kríček, veď tadiaľto sme chodili každú nedeľu do kostola.

Vždy sme obdivovali krásy Liptova, ale v tento deň bol na Dubci zmätok. Ľudia sa ponáhľali, brodili snehom, predbiehali sa. Bolo počuť plač, krik, pískanie striel. Smutný bol pohľad na gazdu, ktorému vojaci vypriahli jedného koňa a druhý sa nechcel pohnúť. Ukázalo sa, aký veľký je strach, ako ľudia vedia byť sebeckí, ale aj tolerantní.

Tiež som zapadla do snehu. S plačom som zhodila batoh a nevládala som sa pohnúť. Zachránil ma otec. Zobral mi batoh, dal si ho na plece a nesúc dva batohy, prišli sme neskoro v noci do Hýb.

V oslobodených 
Hybiach nás milo privítali

Hybe už boli oslobodené. Po prechode frontu obyvateľom tejto dediny veľa neostalo, ale aj s tým málom boli ochotní podeliť sa.

Rodina nás privítala veľmi milo. Snažila sa nám pomôcť, hoci nás bolo veľa. Postarali sa o všetkých. Uvarili čaj, deťom dali mlieko, rozkrájali chlieb, natreli ho maslom alebo masťou.

Každému našli miesto na spanie. Ak nestačili postele, priniesli slamu, ktorú rozložili na podlahu, zakryli plachtou a lôžko bolo hotové.

Ráno všetci rozmýšľali, kde sa kto ubytuje. Mňa so sesternicou Markou si zobrala jedna rodina. Bývalo u nich už 15 – 20 vojakov. My dve sme spávali v kuchyni.

Ujo bol veľmi dobrý, láskavý človek, mal nás veľmi rád. Horšie to bolo s tetou, tá nás priam nenávidela, aj nám to dávala najavo. Pamätám si, že keď nebola doma, ujo nám rýchlo odkrojil krajec chleba, natrel ho masťou, lebo odkrojené maslo by teta zbadala, a povedal: „Rýchlo jedzte!“ Vedel, že sme viac hladné ako sýte.

Záhada strateného ľúbostného listu

V jeden deň sme zažili príhodu, ktorú musím spomenúť. Jeden vojak sa zaľúbil do našej sesternice Števky, ktorá nás navštevovala.

Napísal jej list, ktorý sme my dve mali Števke doručiť. Keď priniesol list, čakali sme na obed. Teta varila polievku, tú varila raz v týždni, ale jedli sme ju tri dni.

Bola to polievka z údenej baraniny s krúpkami. Veľakrát v nej spolu s krúpami plávali aj červy. Tie sme vyhodili a polievku sme jedli. Nemali sme na výber. Od tých čias som krúpy a údenú baraninu nejedla.

Teta položila hrniec vedľa listu, zdvihla pokrievku a nechtiac ju položila na list. Ten sa prilepil na ňu a „stratil sa.“

Po obede sme ho chceli zaniesť Števke, ale listu nebolo. Ujo rozhodol, že Števke povieme, čo sa stalo, nech sa tvári, že list dostala.

Na druhý deň, keď sme išli obedovať, sa záhada strateného listu vyriešila. List plával v polievke. Ujo sa potešil, snažil sa list zachrániť, no nedalo sa, lebo bol úplne rozmočený.

Bola to veselá, no v tej dobe vážna príhoda. Ujo si najviac uvedomoval vážnosť situácie. Vedel, aké by boli následky strateného listu.

Po štyroch týždňoch sme sa rozhodli ísť k našej rodine a posledné dni evakuácie sme prežili s našimi najbližšími, síce skromne, v biede, ale s láskou a porozumením.

Doma ostalo len to, 
čo sa nedalo odniesť

Nastal deň, keď sme sa vracali domov. Tá cesta, ktorá pred piatimi týždňami bola nekonečne dlhá, sa nám zrazu zdala krátka. Tešili sme sa.

Prekvapením pre nás bolo, keď sme prišli na Dubec a uvideli sme okolie nie krásne biele, ale od striel úplne čierne. Ešte horší bol pohľad, keď sme prechádzali dedinou.

Naša krásna, upravená dedina sa zmenila na jedno veľké búranisko. Videli sme domy sčasti zbúrané, vybité okná, zváľané komíny. Nepoškodených domov bolo veľmi málo.

U nás doma sme v kuchyni našli na zemi iba slamu, po 
hrncoch a ostatnom zariadení nebola ani stopa. Ostalo len to, čo sa nedalo odniesť.

Obývačka bola zadymená, lebo sporák vojaci postavili na gánok a dymovú rúru otočili cez okno do izby, aby nebolo vidno dym z komína.

V spálni bolo urobených z našich šiat štyridsaťdva panákov, ktoré slúžili vojakom ako návnada pri bojoch.

Boli sme smutní, ale pustili sme sa do obnovy nášho domova. Domov sme prišli len mladí so strýkom. Rodičia ešte ostali v Hybiach. Mali sa vrátiť o 3-4 dni.

Najhoršie bolo, že potraviny, ktoré sme mali doma, boli znehodnotené. Zásoby sa rýchlo míňali a prišiel deň, keď sme nemali z čoho variť a boli sme veľmi hladní.

Pomohol nám ujo Paľo, mamin brat, ktorý bol celý čas doma v Porube. Doniesol nám zemiaky a krúpy, ktoré som tak nemala rada. Nedalo sa nič robiť, v nedeľu sme mali zemiaky s krúpami, ale bolo to najlepšie jedlo.

Radosť z prežitia vojny 
aj nasledujúcich rokov

Každá rodina, každý človek z našej dediny, čo prežil vojnu, má svoje spomienky. Ja som spomenula len malý zlomok z tých smutných vojnou poznačených udalostí.

Prešlo už 70 rokov od evakuácie a od skončenia vojny. Som nesmierne rada, že som ich prežila. Boli to krásne roky. Mnohokrát si neuvedomujeme, že naša krajina je nielen krásna, ale že tu žijú múdri ľudia. A s múdrosťou prichádza mier, láska a pokoj.


Riešime za Vás

Šetrenie vody
Liptovský Mikuláš

Šetrenie vody

V riešení
Policajná hliadka hrala v službe futbal.
Liptovský Mikuláš

Policajná hliadka hrala v službe futbal

Vyriešené
Pridaj svoj podnet

Najčítanejšie správy

Mikuláš

Dvojici našli v aute drogy

Pravdepodobne marihuanu prevážali 39-ročná Mikuášanka a 21-ročný mladík z Ružomberka.

Skoro dvestoročnú osadu chceli niekoľkokrát presťahovať

Poznáte mikulášske ulice a námestia? Viete, podľa koho a čoho ich pomenovali? Pripravili sme seriál, v ktorom vám ich postupne predstavujeme.

Kde sa dá dobre a zadarmo okúpať - Smrečany

Množstvo ľudí navštevuje akvaparky a miesta, kde je potrebné platiť, no v Liptove je niekoľko zaujímavých destinácii, kde okrem cesty nestratíte ani cent.

Chystá sa nová štvrť

Liptovská Ondrašová sa môže rozšíriť o novú obytnú zónu.

Eltek z Liptovského Hrádku neodchádza

Elektrotechnický výrobca Eltek v Liptovského Hrádku pozastavil sťahovanie prevádzky.

Blízke regióny

Gratulujeme. Oravská Polhora je Dedinou roka 2017

Do národnej súťaže sa tento rok zapojilo dvadsať obcí, z Oravy iba jedna. A práve tá oravská vyhrala.

Prečo tečie Považím Váh a nie Orava?

Všimli ste si niekedy sútok Oravy a Váhu? Prečo sa Orava vlieva do nepatrného Váhu a nie Váh do rozľahlej Oravy? Obe rieky majú veľa podobného.

Na neslávnej betónke neďaleko Martina sa zdržíte, zastavia vás semafory

Výraznejšie dopravné obmedzenia sa pre rekonštrukčné práce začali vo štvrtok doobeda. Cesta medzi Príbovcami a Diviakmi sa z obvyklých 15 - 20 minút predĺži aj na polhodinu či 40 minút.

Vítame na svete ďalších maličkých Oravcov

Nech sa im na svete páči. Veľa zdravia.

Plavecké rekordy v žilinskom bazéne neplatia. Bazén nemá 50 metrov

Štandardné rozmery dostane bazén po rekonštrukcii. Mestská plaváreň bude niekoľko týždňov zatvorená.

Všetky správy

Útočník pobodal vo fínskom Turku niekoľko ľudí, dvaja neprežili

Pri útoku utrpelo zranenia najmenej šesť ľudí.

Španielska polícia zastavila druhý útok, zabila päť útočníkov

Počet obetí útokov v Katalánsku sa zvýšil na 14.

Horúčavy končia, príde ochladenie aj dážď

Meteorologická jeseň sa začína už prvého septembra. Cez víkend sa prudko ochladí, počas pracovného týždňa sa vrátia letné teploty.

Michal Gučík o návšteve Danka: Možno mám len dobrý kávostroj

O vypovedaní koaličnej zmluvy som sa dozvedel z médií, hovorí pre SME podnikateľ Michal Gučík, ktorého označujú za radcu Andreja Danka.

SNS skúšajú posunúť slovenské "zvyklosti", doplatia na svoju nenažranosť

Peniaze na vedu sa na Slovensku rozdeľujú hlboko pod úrovňou civilizovaného sveta.

Kam vyraziť