Utorok, 21. november, 2017 | Meniny má Elvíra
Pridajte si svoje mesto

Milión v ruksaku preniesol cez vojnu na pomoc partizánom

Druhá svetová vojna sa v Európe skončila pred 67 rokmi. Žije už málo tých, ktorí ju zažili priamo na bojiskách. Ján Iľanovský patrí k posledným pamätníkom.

Napriek tomu, že má množstvo vyznamenaní a medailí, sám seba nepovažuje za hrdinu. 21. apríla oslávi 90. narodeniny.(Zdroj: BEATA CHRENKOVÁ)

Narodil sa v Závažnej Porube v chudobnej rodine 21. apríla 1922. Jeho starý otec bol bača, a tak ako malý chlapec často trávil dni na salaši.

„Moji rodičia boli síce chudobní, ale veľmi dobrí, čestní a pracovití. Mama ako dievča pomáhala stavať najskôr Viedeň a potom Pešť, vedela hovoriť po nemecky aj po maďarsky. Čítať a písať som ju naučil ja, keď som začal chodiť do školy. Otec bol murár, bojoval v 1. svetovej vojne v Taliansku aj Rusku, tam bol zranený a domov sa vrátil až dva roky po vojne. Čítal nám rozprávky, asi dvadsať ich vedel naspamäť,“ zaspomínal Ján Iľanovský.

Bitka pre chlieb

Dodal, že jeho rodičia boli veľmi tolerantní, deti nebili ani nehrešili, ale priznal sa, že raz dostal bitku.

„Do školy som nosil väčšinou posúchy, chlebík bol vzácnosť. Susedia Kováčovci boli viac než strední gazdovia, mali aj kone. Tetka raz upiekla dvanásť chlebov, aby bolo na celý týždeň aj pre tých, čo chodili okopávať a sušiť seno.

Poukladala ich na lavicu vychladnúť, ich vôňa sa šírila ďaleko a mne s troma kamarátmi vyhrávali v bruchu od hladu cigáni. Kamarát povedal, aby som jeden chlieb zobral a ostatné poposúval, možno si to tetka nevšimne. Tak som to urobil. Utekali sme do stohu, tam sme si chlieb rozdelili a rýchlo zjedli. Ale bol ešte horúci, preto nám nafúklo bruchá a dostali sme čemer.

Tetka zistila, že jeden chlieb chýba, urobila krik, otec to počul a hneď vedel, z čoho ma bolí brucho. Vždy ma učil, že kradnúť sa nemá a keď som hladný, aby som si radšej vypýtal. Hrozne som sa hanbil, že som ho sklamal a to bolo horšie ako bitka. Odvtedy som už nikdy nič neukradol.“

Na žandárskej stanici

Pre chlieb dostal Ján Iľanovský bitku aj od žandárov. „Mal som vtedy asi deväť rokov. Sociálna demokracia v Závažnej Porube zorganizovala 1. mája asi dvadsať chlapcov, pripli nám červené kvety z krepového papiera a mali sme ísť na prvomájové oslavy do okresného mesta. Za to sme dostali každý jeden rožok. Do Mikuláša sme išli pešo a tam sme skandovali: My chceme chleba. Prišiel Sekereš, šikovateľ žandárov, štyroch nás chytili, zobrali do stoličného domu na vrchné poschodie, kde vtedy bola žandárska stanica a tam nás zbili. Museli sme si ľahnúť, nohy nám zviazali a bili nás po pätách a chodidlách. Tak nám napuchli, že sme nemohli chodiť. Z Poruby prišli po nás s vozom.“

Prešiel na druhú stranu

Ján Iľanovský sa vyučil za inštalatéra, v roku 1940 získal tovarišský list. V marci 1942 ho predvolali pred odvodovú komisiu a 1. októbra narukoval k posádke v Liptovskom Mikuláši. Pridelili ho k 4. horskému pluku. Po základnom výcviku ho spolu s ďalšími 120 vojakmi poslali v marci 1943 na východný front na doplnenie rýchlej divízie, ktorú sovieti rozprášili na Kaukaze. V tom čase slovenskí vojaci bojovali proti nim spolu s Nemcami.

„Prišli sme do Melitopolu, kde ma zaradili do opravárenskej dielne. Bol tam jeden človek, volali ho Voloďa a hovoril nám, aby sme nebojovali proti Rusom, že nám pomôže prejsť k sovietskej armáde. Prešli sme štyria - Mirko Krejčí, Peter Purdeš, Karol Merta a ja.“

Jána Iľanovského pridelili k 24. tankovo kozáckemu zboru Červenej armády, ktorej veliteľom bol generál Kiričenko. „Kozáci boli v prednej línii pred tankami. Keď sa strieľalo, kone si kľakli alebo ľahli, vojak zobral samopal a strieľal. Kone špeciálne cvičili už odmalička a keď išiel kozák na vojnu, išiel aj s koňom,“ vysvetlil J. Iľanovský.

Krvavé boje

S tankovo-kozáckou jednotkou prešiel až do Perekopu, kde sa odohrali ťažké boje. „Rusi tam nasadili kaťuše. Keď spustili paľbu, bolo to strašné. Po boji nás poslali upraviť terén. Všade boli roztrhané telá a zem zmiešaná s krvou. Dali nám vedrá a metličky, aby sme ich pozbierali, ale to sa nedalo. K autám a tankom zapli pluhy a odhŕňače, pripomínalo mi to radlice, ktorými v zime odhŕňajú sneh, a zvyšky tiel aj so zemou nahrnuli do protitankových zákopov. My sme ich potom zasypávali vápnom. Nič hroznejšie som dovtedy nevidel.“

V Perekope bol Ján Iľanovský prvýkrát zranený do pravej ruky a odviezli ho do poľnej nemocnice v Melitopole. Nemali v nej dostatok liekov ani prístrojov, nebol čas ani podmienky na zložitejšie operácie. A tak často boli jediným riešením amputácie. Namiesto narkózy poslúžil špiritus.

„Doktor mi potiahol ruku a odpadol som. Keď som sa prebral, prišla mladá doktorka a povedala: „Pačemú rézať? Éto maladój čelavék, jemu ruka nádo.“ (Prečo rezať? Je to mladý človek, ruku potrebuje.) Zobrala pinzetu, s ktorou si trhala obočie a ňou povyťahovala črepiny. Ruku mi pozašívala krajčírskou ihlou a obyčajnými bielymi niťami. Urobila to dobre, mohol som ňou riadne hýbať a pracovať celý život.“

Inštruktor paravýcviku

Do nemocnice v Melitopole prišiel v tom čase Marek Čulen a informoval vojakov, že sa v Sovietskom zväze sformovala prvá československá vojenská jednotka, či by nechceli do nej vstúpiť. Ján Iľanovský a ďalší súhlasili. Začiatkom októbra 1943 ich poslali do Jefremova, kam mala prísť formujúca sa 2. čs. paradesantná brigáda. Ján Iľanovský bol vedúcim skupiny, ktorá mala za úlohu pripraviť objekty, v ktorých mala brigáda bývať - hlavne opraviť vodovod a kúrenie. Stihli to do konca roku.

Začiatkom januára 1944 ho zaradili do 5. batérie protitankového oddielu a 2. československej samostatnej paradesantnej brigády. Najskôr sa učil skladať padáky, absolvoval školu dôstojníkov výsadkového vojska v Tule a neskôr robil inštruktora paravýcviku.

Prvýkrát vyskočil s padákom z lietadla vo februári 1944, predtým skákal z balóna. Bol ukotvený na jednom mieste. Parašutista nastúpil do koša, balón vypustili do výšky asi 400 metrov a keď výsadkár zoskočil, balón pomocou kladiek pritiahli na zem.

Ján Iľanovský učil vojakov aj to, ako pripevniť na špeciálne konštrukcie kanóny, malé obrnené transportéry či nákladné autá. Padák pre človeka mal rozlohu 48 metrov švorcových, padák, ktorý zhadzoval kanón až 324 metrov štvorcových.

Po ukončení výcviku nasadili 2. čs. paradesantnú brigádu do bojov Karpatsko-duklianskej operácie na území Poľska. Tam bol zranený druhý raz, črepina mu zasiahla tvár. Keď sa na ošetrovni dozvedel, že brigádu presunú na Slovensko, hoci ranený, vyskočil z okna a pridal sa k svojim. Chcel byť čo najskôr na Slovensku, kde v tom čase vypuklo Slovenské národné povstanie.

Nemal na výber

Začiatkom októbra sa zúčastnil bojov o Jalnú, Hronskú Dúbravu a Tisovec, 20. októbra ho v Podbrezovej zajali fašisti. Vypočúvali ho, bili, skoro mu vykopli oko. „Vedel som, že keď neujdem, tak ma asi zastrelia. Vojakovi, ktorý ma zbitého viedol do pivnice, som vytrhol pušku a zhodil som ho zo schodov. Nebolo času prekrižovať sa ani prosiť Boha o odpustenie. Keď som chcel žiť, musel som zabiť.“

Cez Krpáčovú prešiel Ján Iľanovský na Prašivú, kde sa stretol s A. S. Jegorovom, veliteľom 1. československej partizánskej brigády J. V. Stalina. Poveril ho rôznymi úlohami na úseku medzi Kráľovou Lehotou a Partizánskou Ľupčou. Mal získavať správy o počtoch, výzbroji a pohybe nemeckých jednotiek, zabezpečovať zdravotnícku pomoc a potraviny pre partizánov. „Sestra Božka mi vybavila falošný osobný preukaz, Vladimír Kováč a učiteľ Ján Vaško zase priepustku, aby som sa mohol voľne pohybovať od Ľubochne až po Poprad. Pomáhali riaditeľ továrne v Liptovskom Mikuláši Fedor Droppa, lekári Rudolf Rajniak, František Hilbert, Ivan Bodický a ďalší. Vďaka nim a mnohým nemenovaným, ktorí riskovali svoje životy, som mohol plniť svoje úlohy.“

S miliónom v močovke

Jednou z úloh, ktorými poverili Jána Iľanovského, bolo prepraviť 1,2 milióna korún určených na potraviny a lieky pre partizánov z Brtkovice do Liptovského Mikuláša. Mal ich odovzdať veľkopodnikateľovi Schavernochovi a riaditeľovi likérky Kráľovi.

„Neveril som, že sa podarí vyzbierať takú veľkú sumu. Pán farár v Kráľovej Lehote dal 230-tisíc korún, ktoré mal na opravu kostola. Povedal: Kostol bude, ale vy nebudete. Už si nepamätám, ako sa volal, keď som sa vrátil, už tam nebol. Pán Nahálka, ktorý mal v Ondrašovej kožiarsku fabriku, dal 60 a potom ešte 30 tisíc.“

Milión dvesto tisíc naložili 18. decembra 1944 na Brtkovici Jánovi Iľanovskému do ruksaku, na vrch si dal kapce a vybral sa na cestu. Až po most v Ploštíne sa mu podarilo prejsť bez väčších problémov. Tam však na neho začali strieľať.

„Skotúľal som sa zo svahu, vtedy tam bola hať a Váh nebol taký zregulovaný ako dnes. Blízko pri moste bola budova pre obecných býkov a pri nej bolo vykopaných niekoľko jám, do ktorých vytekala hnojnica. Boli prikryté deklami z dreva a prútia, aby do nich niekto nespadol. Keď ma uvidel Katrenčiak, ktorý sa staral o býky, jeden dekel nadvihol, strčil ma do tej jamy s močovkou a zakryl ju. Pribehli Nemci so psami, išli sa roztrhať, ale našťastie ma nenašli. Ktosi povedal, že som asi skapal, keď som sa gúľal zo svahu a odniesla ma voda."

Niekoľko hodín, až kým sa nezotmelo, stál Ján Iľanovský po pás v močovke a ruksak s miliónom držal pred sebou. „Ešteže tá jama nebola plná," dodal.

Keď Schavernochovi odovzdal peniaze, dal mu za odmenu jednu tisíckorunáčku. Opatruje ju dodnes.

Na druhý deň dostal rozkaz previezť z Dúbravy na Brtkovicu 12 ľudí. Aj túto úlohu a ďalšie, ktorými ho poverili, splnil. Do konca 2. svetovej vojny sa zúčastnil mnohých bojov, dvakrát bol ešte ranený.

„Vojna prináša utrpenie všetkým, nielen vojakom, ale aj ich matkám, otcom, ženám a deťom. Je strašné, čo sme zažili a nikdy na to nezabudnem. Po vojne sme prisahali, že urobíme všetko pre to, aby sme ďalším vojnám zabránili. Preto som chodieval na besedy s mládežou a rozprával o tom, čo sme videli a zažili. Nie pre to, aby som robil zo seba hrdinu a nebola to ani komunistická propaganda, ako niektorí hovoria. Robil som to preto, aby mladí pochopili, že vojna je strašná, aby ju nikdy nedopustil a aby mali lepší život.“

Ján Iľanovský

Plukovník vo výslužbe Ján Iľanovský je držiteľom mnohých vysokých československých aj sovietskych vyznamenaní, napríklad, Radu červenej zástavy, Čs. vojnového kríža, Radu veľkej vlasteneckej vojny II. stupňa, medaily Za oslobodenie Prahy, medaily Za chrabrosť a mnohých iných. Udelili mu aj ukrajinské, poľské a rumunské vyznamenania.

Bol pri oslobodení Liptovského Mikuláša aj Prahy, po vojne bojoval proti banderovcom. Neskôr pôsobil ako spravodajský dôstojník, vykonával rôzne funkcie, pracoval na Vysokej vojenskej škole technickej v Liptovskom Mikuláši. Do roku 2006 bol tajomníkom Oblastného výboru Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov.

Z jeho iniciatívy osadili pamätné tabule obetiam fašizmu a 2. svetovej vojny na rôznych miestach v Liptove.


  1. Na stanici hrá z rozhlasu óda na pálenku alebo erotická pieseň 406
  2. Šikovný trh oslavuje päť rokov fungovania 142
  3. Pre skládku dostalo mesto ďalšiu pokutu 133
  4. Erik Baláž získal prestížnu cenu Foto 79
  5. Schátrané domy v Palúdzke zvalili, nahradia ich obchody 67
  6. Kamzíky si v náročných podmienkach poradia Foto 51
  7. Čo ukrýva jaskyňa, uvidia aj nevidiaci 45
  8. Sviečky horeli pri tabuliach aj sochách 38
  9. V meste pribudne nový vianočný strom 35
  10. Z Nových Zámkov s tromi bodmi 27

Riešime za Vás

Šetrenie vody
Liptovský Mikuláš

Šetrenie vody

V riešení
Policajná hliadka hrala v službe futbal.
Liptovský Mikuláš

Policajná hliadka hrala v službe futbal

Vyriešené
Pridaj svoj podnet

Najčítanejšie správy

Mikuláš

Na stanici hrá z rozhlasu óda na pálenku alebo erotická pieseň

Pri čakaní na vlak si možno cestujúci na stanici ani neuvedomia, že každé hlásenie predchádza zvučka, ktorá vôbec nie je náhodná.

Šikovný trh oslavuje päť rokov fungovania

Hlavným dôvodom vzniku kreatívneho podujatia bolo ukázať šikovnosť a tvorivosť ľudí z regiónu Liptova, ale aj podporiť fungovanie lokálnej produkcie a tvorbu miestnych značiek.

Pre skládku dostalo mesto ďalšiu pokutu

Problémy so zatvorenou skládkou odpadu vyústili do ďalšej pokuty. Verejnoprospešné služby ju zaplatia.

Erik Baláž získal prestížnu cenu

Tohtoročným laureátom ocenenia Biela Vrana 2017 sa stal aj a ochranár ekoaktivista z Liptova Erik Baláž, tiež bývalí zamestnanci Ministerstva zahraničných vecí SR Zuzana Hlávková a Pavol Szalai, psychológ Štefan Straka.

Schátrané domy v Palúdzke zvalili, nahradia ich obchody

Posledné chátrajúce domy v Palúdzke už zvalili, na ich mieste vyrastie nové nákupné centrum.

Blízke regióny

Pozrite, čo všetko sa zmení v trstenskej pôrodnici

Gynekologicko-pôrodnícke oddelenie Hornooravskej nemocnice prejde rozsiahlou rekonštrukciou. Z eurofondov získalo zariadenie až 3,7 milióna eur.

D1 pri Žiline definitívne skončí v poli

Hoci si diaľničiari vybrali zhotoviteľa privádzača do Žiliny ešte pred štyrmi mesiacmi, dodnes nie je zmluva so stavebnou spoločnosťou podpísaná.

Bude kde míňať peniaze

Do areálu nákupného strediska Campo di Martin v Košútoch pribudne nový objekt. Stavia sa tam ďalšie centrum s desiatimi prevádzkami pre obchod a služby.

Takto sa čoskoro rozšíri martinské Campo di Martin

Do areálu nákupného strediska v martinských Košútoch pribudne nový objekt. Robotníci tam čoskoro postavia ďalšie centrum s desiatimi prevádzkami pre obchod a služby.

Rozpačitá novinka na pošte. Nie každý ju prijal s nadšením

Niektorí ľudia reagujú  na nový vyvolávací systém podráždene, podľa Slovenskej pošty to naopak výrazne skvalitní služby.

Všetky správy

Čo sa deje v Smere? Fico drží Kaliňáka aj za cenu, že stranu pochová

Premiér umlčal hlasy, ktoré volali po personálnych zmenách v jeho strane.

Štátna firma ukázala, ako by sa dalo obísť zvyšovanie príplatkov

Najväčší súkromní zamestnávatelia zhodne tvrdia, že také kroky, ako chystá železničné Cargo, neplánujú.

Záhadný rádioaktívny mrak prišiel z Uralu. Potvrdili to už aj Rusi

Úroveň rádioaktívneho znečistenia izotopom Ru-106 presiahla normu až tisícnásobne.

Päťdesiat odtieňov sivej. Pozrite sa, ako budú vyzerať Slováci na olympiáde

Predstavili oficiálne oblečenie pre slovenských športovcov na hry v Pjongčangu, SOV s ním nie je spokojný.

Bratislavu zradila doprava aj kultúrna uzavretosť, hovoria experti o strate agentúry

Niekto mohol akceptovať, že pre Bratislavu je hlavné letisko Viedeň, niekto to akceptovať nemusel, vraví šéf portálu euractiv Radovan Geist.

Kam vyraziť