Nešlo o syndróm celebrity, ale o praktickú vec. V zahraničí, kde je určite známejším, ako, napríklad, v Liptove, mu meno často skomolili.
LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ. Pre rodákov, spolužiakov, susedov z Liptovského Mikuláša zostáva stále Jozef, Jožo, Jožko, meno nosí po otcovi, známom lyžiarovi a chatárovi z Demänovskej doliny. Joe Klamár je v súčasnosti v prvej stovke najlepších fotoreportérov na svete. Tvrdí, že k fotografovaniu potrebuje dobrú techniku, otvorenú hlavu plnú nápadov a často aj šťastie.
Stretnúť sa s ním v Palúdzke, kde býva, nebolo jednoduché. Prvý mesiac v tomto roku strávil skoro celý v Angole. Na Africkom pohári národov vo futbale. „Samozrejme, že šport nie je mojou špecializáciou, ale fotografujem ho rád aj preto, lebo je dynamický a dokumentarista si musí poradiť s rozhodujúcimi momentmi. Mne to prináša uspokojenie," hovorí bývalý lyžiar Jozef Klamár, pre ktorého druhým domovom po Palúdzke a Jasnej je Kanada.
V Kanade začínal od nuly, ale našiel si tam manželku
Do krajiny hokeja prišiel v roku 1987. Cez Juhosláviu a Rakúsko. Emigrant z východnej Európy začínal od nuly. Pokým sa dostal k profesionálnej práci fotoreportéra, to nejaký čas trvalo.
„Fotografoval som už v detstve. Mal som šesť rokov, keď mi otec kúpil od človeka, ktorý fotografoval návštevníkov Demänovskej jaskyne Slobody, Flexaret. Neskôr som s úžasom hľadel na fotografickú výbavu profesionálov. V Jasnej ich bolo najmä v zimnej sezóne dosť. U otca na chate si odkladali drahé prístroje a ja som na ne pozeral ako v tranze. Predstavoval som si, ako by som s nimi robil. Mal som jedenásť a za ušetrené peniaze som si kúpil Zenit E a s ním som fotografoval svoj prvý svetový šampionát v zjazdovom lyžovaní. Samozrejme v Jasnej."
V Kanade prežil smutné, ale aj krásne okamihy. V provincii Alberta v 40-stupňovom teple v rafinérii oškrabával a natieral potrubie. Tam sa stretol aj so svojou manželkou, Kanaďankou poľského pôvodu Kasiou, ktorá sa síce narodila v Poľsku, ale odtiaľ jej rodičov vyhostili. Jej otca predtým väznili pre členstvo v Solidarite. S Kaškou, ako ju volá, majú spolu dve deti.
Cesta od potrubia do paláca cisára nebola priamočiara
Aj tak je Kanada, podľa Klamára, krajinou veľkých možností. Od ťažkej práce a trubiek jedného dňa odišiel. Uvedomil si, že to nie je to pravé orechové. Rozhodol sa študovať fotografiu. Mal plnú hlavu Japonska. Bola to krajina, ktorú by rád precestoval a fotografoval. Nakoniec fotografoval aj v Japonsku. Rovno samého boha na zemi, lebo japonského cisára tam za takého pokladajú. Ale cesta od trubiek do paláca japonského cisára nebola priamočiara.
„Nevedel som kresliť ani maľovať. Dejiny umenia mi boli vzdialené. Trochu šťastia som mal v tom, že mi venoval veľkú pozornosť šéf katedry umenia Richard Bates. Prijal ma do prvého ročníka, viac-menej na dobré slovo, bez prijímačiek. Nielen on, ale aj iní v škole si všimli môj vážny záujem o umenie a podali mi pomocnú ruku. Dali mi šancu. A po pol roku som už fotografoval pre miestne noviny Medicine Hat News. Stal som sa fotoreportérom v meste veľkom asi ako Žilina."
J. Klamár má v povahe zľahčovať význam svojej práce, hoci fotografuje vždy trochu inak a myslí si, že profesionála posudzujú podľa poslednej fotografie. O svojej prvej fotke, ktorú v Kanade uverejnili na titulnej strane, hovorí, že nešlo o nič mimoriadne. „Zachytil som policajtov ako chytajú a zatýkajú strateného malého jazvečíka. Ohlas na fotografiu bol mimoriadny. Do redakcie volali desiatky ľudí, ktorí sa chceli o jazvečíka postarať."
Spomienky na niektoré reportáže sú hrozné
Joe Klamár bol od začiatku nepriateľom aranžovaných spravodajských fotografií. „Nikdy by som sa k tomu neznížil," tvrdí J. Klamár, ktorý v súčasnosti okrem iného zodpovedá za fotografické spravodajstvo z najznámejších centier zimných športov. Je šéffotografom Agence France Presse pre Strednú Európu. Samozrejme, že je to tímová práca. Niekedy sa na jednej reportáži stretne niekoľko národností a Slovák Jožo Klamár im velí. No každý hrá sám za seba. Fotografovali Litvu. Za 24 hodín sa nazbieralo skoro pol milióna záberov. Titulná fotografia na publikácii, ktorou sa najvyšší lotyšskí predstavitelia radi pochvália, je z Klamárova.
Ale sú reportáže, napríklad, z bývalej Juhoslávie, ktoré aj skúsenému reportérovi, akým je Joe Klamár, síce utkvejú v pamäti, no spomienky sú hrozné. „Pri masových hroboch možno stretnúť ženu, ktorá hľadí na kostry a vie, že je tam celá jej 35-členná rodina. Srebrenicu treba vidieť. Zabili tam všetkých, čo pracovali v susednej fabrike na baterky. Na pohrebe sa zúčastnilo skoro 150-tisíc ľudí. V Nesweeku nemali problém použiť fotografiu trúchliacej ženy z Bosny, ktorú som spravil v zložitých svetelných podmienkach. Rozhodujúce je, že si pritom. Aj keď fotografia je postavená na pocitoch, je to nakoniec len kombinácia prirodzeného deja, v určitom svetle, uhle pohľadu a, samozrejme, použitia objektívu, expozície, teda času a clony."
Fotografia liptovských kostolov obletela svet
Klamárove slová potvrdzujú aj, napríklad, snímky detí z Ghany, ktoré skáču na pláži v podvečernom svetle. Ale v podobnom duchu sú aj čerstvé snímky, ktoré exponoval pred niekoľkými dňami v zapadajúcom slnku kostolnej veže v Palúdzke. Mimochodom, pred desiatimi rokmi, bez toho, aby si to Liptáci všimli, preslávil rodné mesto záberom na dve kostolné veže kresťanských kostolov, ktoré trónili v zimnej podvečernej hmle. Bol vianočný čas a fotografia obletela celý svet. Vtedy Klamár pracoval pre Reuters. Snímky zobrazujúce témy z Liptova patria k jeho srdcovým záležitostiam.
Ťažko ich porovnávať, napríklad, so snímkami na Srí Lanke, kde sprevádzal na inšpekčnej ceste generálneho tajomníka OSN Pan Ki-muna, s ktorým sa vo vrtuľníku rozprával skoro štyri dni aj keď ho portrétoval ani nie štvrťhodinu. Inak to bolo pri návšteve pápeža Banedikta XVI. v Česku, japonského cisára alebo prezidenta USA B. Obamu.
Cenu za víťaznú fotografiu mu odovzdal Václav Klaus
O tom, že Joe Klamar za snímku z pražskej návštevy amerického prezidenta získal hlavnú cenu Czech Press Photo, informovali aj slovenské médiá. Václav Klaus mu cenu odovzdal osobne a Klamár na zverejnených fotografiách pôsobil pri českom prezidentovi, akoby sa poznali už dávnejšie.
Porotcovia na víťaznej fotografii oceňovali, ako si fotoreportér pripravil kontrast Obamu s Masarykovou sochou na Hradčanskom námestí. Joe Klamár priznal, že za víťaznú tipoval fotografiu kolegu Petra Joska, na ktorej Obama bozkáva svoju ženu Michelle. „Ja som fotografoval grafiku, nie emócie," povedal. „Samozrejme, že som chcel zachytiť Obamu s Masarykom, to by napadlo azda každému."
Pripomeňme, že nešlo o nejakú komornú súťaž pre vyvolených. V hre bolo 4 300 záberov od 281 autorov. „Silnejší som skôr v športe ako v politike. Ale človek nikdy nevie, ako to dopadne. Šťastie k tomu treba tiež. Vybrali práve tú, ktorá bola moja. To je všetko."
V pätnásťročnej histórii súťaží získal 1. cenu Zlaté oko, v roku 2005 za reportáž zo Srebrenice. A nebola jediná. Ocenili jeho fotografie Oranžovej revolúcie na Ukrajine. Ocenenú fotografiu novorodencov z košickej pôrodnice využili ako péefku za Agence France Presse. V roku 2006 ho ocenili organizátori najvýznamnejšej žurnalistickej súťaže v Čechách a na Slovensku Zlatým okom aj v kategórii šport za reportáže zo Zimných olympijských hier.
Na liptovský chlieb a mlieko nedá dopustiť
Do rodného Liptova sa vracia nepravidelne. Jeho fotografie z každej takejto služobnej cesty by zniesli kritériá dobrej publikácie. Niekedy viac dramatickej, inokedy menej. Veci sa snaží podať inak. A to považuje za svoj najlepší tréning. „Vybrúsim si tak väčšie pozorovacie schopnosti. Lebo podľa všetkého najlepší námorníci pochádzajú z prérie, lebo majú skvele vycvičený orientačný zmysel." Keď sa v roku 1993 prvýkrát po emigrácii prišiel pozrieť do Liptova, mal za sebou prvé novinárske skúsenosti.
„Chcel som, aby moje deti spoznali starých rodičov. Nuž a mne sa tu doma veľmi zapáčilo." V tom čase pracoval pre Winnipeg Sun aj TASR. „Vrátil som sa aj pre rodinu, ale aj preto, lebo jestvujú chuťové bunky. Pre chuť nášho chleba, mlieka, paradajok," dodáva a jeho oči, ktoré ho charakterizujú a pomáhajú mu výrazne pri práci, ešte viac ožijú.
Fotografuje známych, bohatých aj najbiednejších
Klamárov pracovný kalendár je dlhý a rozmanitý. Z Wimbledonu, medzi Tamilských tigrov oslobodenia, šokujúce zážitky diktátorských režimov, Tour de France. „Úžasné je, keď sa cyklistický kolos denne presúva z jedného miesta na druhé. Pre fotoreportéra je to poriadne namáhavé. Hľadám miesta na dobrý záber v krajine, ktorú som vôbec nepoznal. Treba byť veľmi ostražitý, veď preto aj Tour fotografujú hlavne domáci Francúzi, ktorí sa v krajine vyznajú. Mňa tam poslali, aby som ponúkol iný pohľad. Zameral som sa na fanúšikov aj na netradičný pohľa z výšky." Mimochodom, tím AFP na Tour de France 2009, v ktorom bol aj Joe Klamár, mal osem členov. Štyroch fotoreportérov, editora, technika a dvoch motocyklistov.
Väčšinou fotografuje ľudí a to v akýchkoľvek súvislostiach. Celebrity? Pre každého je iná. Aj fotograf je len človek, a tak sa musí občas aj spýtať, kto je kto. Fotografoval najznámejších, najbohatších aj najbiednejších. Síce ho teší, že svet obletí fotografia Paroubka, obhádzaného vajíčkami, ale to je už málo. Po sedemnástich rokoch by Joe Klamár sa rád konečne venoval najmä fotografovaniu a filmovaniu prírody. Je v najlepšom veku zmeniť a začať niečo iné. A môže si vyberať. Na rozdiel od mnohých iných sa netvári ako profesionál. On ním skutočne je.
