„V pamäti mi ostal ako veľmi dobrý otec, ktorý nás nikdy neudrel," zaspomínala na svojho otca - maliara Magda Mešková. V obrazoch Eduarda Tholta dobrota ticho doznela. Maliar zamilovaný do Liptova, ovečiek a prírodných krás 24. marca umrel.
MALATÍNY. Magda Mešková posledný rok so svojím otcom chodievala na prechádzky v Malatínach, kde sa majster 10. januára 1925 narodil. Občas sa zastavili a jemu sa vynárali spomienky: „Cez tento plot prešla mama, keď som bol chlapec a priniesla mi jablko, ktoré našla na zemi." Eduard Tholt mal svoju mamku veľmi rád. Keď sa ženil, plakal, lebo mu nebola na svadbe. Zomrela totiž veľmi mladá, ale majster na ňu do konca života s láskou spomínal. Mamina ho k maľovaniu od malička viedla, možno v ňom videla veľký talent. Dokázala synčeka brániť aj pre otcom, keď sa hneval, že kone by malo chlapča skôr obriadiť ako maľovať. Medzi mamou a synom bolo silné puto spolupatričnosti.
Vedel štetcom zachytiť charakter človeka
Keďže pochádzal z chudobnej rodiny, na štúdiá nebolo peňazí. V staršom veku často s ľútosťou hovorieval, že mal ísť študovať do Paríža. Mal, ale nešiel. K prvým učiteľom a priateľom Eduarda Tholta patril maliar Ladislav Čemický, neskôr v Prahe súkromne študoval u profesora Jaroslava Masáka.
„Maľoval, maľoval, maľoval, to bola doslova jeho vášeň," poznamenala M. Mešková. „Maľoval prírodu, stromy, zvieratá, ľudí v Malatínach. Mnohí z nich už zomreli, ale keď ich vidíte na otcových obrazoch, akoby ste ich videli skutočne. Dokázal zachytiť vždy presne tú črtu tváre, postavy či pohybu, ktorá bola pre človeka charakteristická. Je úžasne toto vidieť v jeho obrazoch." Maliar mal počas života osem samostatných výstav a do štyridsať skupinových.
Dom Eduarda Tholta v Malatínach mal niekoľko menších miestností a jednu veľkú. Čo veľkú - obrovskú. Postavil ju s jasným cieľom - vítať v nej svojich priateľov. Často si v nej posedeli nielen umelci, ale privítal každého, s kým si vedel porozprávať. Jedno či to bol farár, či komunista. Len nech to bol človek, s ktorým si mal čo povedať. „Mal rád ľudí. Od detstva si pamätám, ako bol otec prešťastný, keď ich mohol u nás doma privítať. Dokonca nosil vo vrecku nohavíc cigarety, aby mohol nimi ponúknuť, hoci on sám nefajčil," zaleskla sa slza v oku jeho dcéry. „Posledné roky bol otec chorý. Trápila ho reuma, ale bol veľmi vďačný za každý deň. Vôbec mu neprekážalo, že prší či sneží. Zo všetkého sa tešil ako malé dieťa. Veľmi mal rád život, mal rád tento svet."
Nazýval ju miláčikom
Od druhej svetovej vojny ostala v maliarovi krutá spomienka. Osobná bolesť. Vojna sa končila a jeho starší brat s priateľmi sa rozhodli ísť do ľupčianskej hory. Volali aj Eduarda. Napriek naliehavému volaniu, odmietol. Dôvod nevedel možno ani on. To mu však zachránilo život. Nemci brata v hore zabili. „Otec si do konca života dával za vinu, že nevyvinul väčšiu iniciatívu na to, aby ho odhovoril. Všetkých tam zabili," povedala M. Mešková.
Niektoré tajomstvá si Eduard Tholt vzal so sebou na druhú stranu. Medzi ne patrilo aj to, že svoju manželku Júliu nikdy nenazval vlastným menom. „Nikdy," zdupľovala dcéra. „Neviem prečo, nevysvetlil nám to. Mamu však stále volal miláčik. Aj teraz, keď je stará. Chuderka, ani ho už nepočula. Mal rád červené vínko, vždy si deci, dva dal, a mame povedal: „Miláčik, na zdravie."
Liptov bol pre neho všetkým
Eduard Tholt mal veľmi dobrý vzťah s maliarom Ladislavom Čemickým. Často sa navštevovali. Ale maliarsko-priateľské vzťahy udržiaval aj s Pavlom Petrášom otcom i jeho synom Pavlom Petrášom juniorom.
Tvoril nielen v Liptove, ale mal ateliér aj v Bratislave. Namaľoval tam veľmi veľa obrazov. Hovorieval, že v Bratislave mal väčšie možnosti stretávania sa s umelcami, ale vždy ho ťahalo do Liptova, do jeho milovaných Malatín. „To bolo jeho obľúbeným krajom. Nikdy sa nevedel dočkať, kedy príde domov."
Istý čas bol E. Tholt v Malatínach aj richtárom, potom pracoval ako agronóm na miestnom družstve, ale to nebola jeho pôda. Štetce, farby a príroda - tým skutočne žil, to ho napĺňalo. Privítal aj dobu podnikania na Slovensku. Prečo? „Mohol si založiť salaš, mal vlastné ovečky, maľoval ich, fotografoval," doplnila Magda Mešková. „Veľmi rád maľoval kopy sena. Sám si ich nakládol, sám si obraz urobil v realite, potom maľoval. Aj my sme mu pózovali. Bol realista."
