Všetci štyria sa stretli až v hlavnom meste Vietnamu. „Denis tam už bol o týždeň skor, my sme prileteli každý iným lietadlom. Mne neprišla batožina. Povedal som si, že už to asi horšie nemôže byť, niekedy veru aj bolo,“ povedal s úsmevom Miloš Prokop, ktorý študuje v škótskom Edinburghu. Hneď na ďalší deň si zaobstarali motorky a vyrazili z Hanoja.
„Boli to čínske napodobeniny. Je ich plný Vietnam, no Vietnamca by ste na nich hľadali márne. Medzi Hanojom a južným Sajgonom sa premávajú ako jojo. Vždy sú naoko opravené a predané ďalšiemu nevedomému turistovi,“ vysvetlil 19-ročný absolvent Gymnázia M. M. Hodžu, ktoré navštevovali aj jeho traja kamaráti na cestách.
Motorku vedeli opraviť aj v malej dedine
Prvé kilometre boli dosť zaujímavé, pretože sa so strojmi museli zžiť vo veľmi hustej premávke. Podľa slov štvorice cestovateľov sa dodržuje len jedno pravidlo – ide ten, kto je väčší alebo viac trúbi. Po opustení rušných ulíc sa dostali na sever od hlavného mesta. Cesta, ktorú plánovali na dva dni, napokon trvala štyri dni.
„Denisovi sa pokazila motorka, išla mu len jednotka a štvorka. Výhodou bolo, že motorky vedeli opraviť doslova aj v tej najmenšej dedine,“ povedal Jakub Sedláček. Dostali sa do oblasti Sapa, známej nádhernými údoliami a rozsiahlymi ryžovými poliami.
„Na noc nás prichýlili Čierni H'mongovia, domorodí obyvatelia. Porozprávali nám o spôsobe ich života. Zväčša pestujú ryžu a tkajú.
Zaujímavosťou bolo, že väčšina prác je na ženách. Na vydaj sú za sedem byvolov. Boli mimoriadne šikovné, nebáli sa roboty a ja by som teda ich cenu určite zdvihol,“ pousmial sa Miloš.
Na hraniciach ich do Laosu nepustili
V Sape sa skončil výlet pre Mateja Guotha, ktorý sa musel vrátiť na Slovensko. Následne sa vybrali do Laosu. Na hranici boli kvôli motorkám s pomocou Google prekladača otočení. Musela prísť nedobrovoľná zmena plánu. „Sklamanie rýchlo opadlo návštevou významnej krasovej oblasti Phong Nha-Ke Bang s najväčšou jaskyňou sveta Hang Son Doong. Osobne ma to veľmi potešilo, pretože som v Liptove týmto smerom aktívny. Aj vzhľadom na to som vnímal jaskyne inými očami,“ uviedol Miloš Prokop. Liptáci navštívili jaskyňu Paradise Cave. Každým okamihom im pripomínala Demänovskú jaskyňu slobody vo väčšom.
Po celej rezervácii sa roz-prestierala džungľa s množstvom zarastených chodníčkov, vodopádov a jaskynných vstupov.
„Je to doslova povinnosťou pre ľudí, ktorí chcú zažiť skutočne prerastený, horúci a dusný Vietnam,“ zhodla sa partia.
Trasa, ktorú prekonali na motorkách. ZDROJ: GOOGLE MAPYĽudia boli aj napriek chudobe pohostinní
Už len v trojici sa pobrali južným smerom. V daždi, mokrom oblečení a doštípaní od hmyzu prekonali v niektorých dňoch aj 300 kilometrov.
„Po prekročení kambodžskej hranice sme veľmi rýchlo pocítili rozdiel oproti Vietnamu. Cesty boli menej vyťažené, čo bolo výhodou, ale na druhej strane sme museli kvôli defektu tlačiť motorku cez dve dediny. Príjemnou zmenou bolo zistenie, že oproti Vietnamu bola angličtina celkom rozšírená dokonca aj v menších dedinách. Napriek veľkej chudobe, ktorú bolo cítiť na každom rohu, boli ľudia prekvapivo veľmi pohodoví, pohostinní a priateľskí.
Cestovanie krížom cez Kambodžu v takmer nulovej premávke s plným plynom spravilo po pár hodinách z mojej motorky dymostroj. Zakotvili sme na území bývalého najväčšieho mesta sveta predindustriálnej éry – v meste Siem Reap. V oblasti sa nachádza niekoľko stoviek chrámov na území vyše 400 kilometrov štvorcových. Na prebádanie nám zďaleka nestačil ani trojdňový lístok. Času by sa na tomto mieste dalo stráviť omnoho viac a stále by to bolo zaujímavé. Dôkladne zdobené chrámy s hinduistickými a budhistickými prvkami obrastene džungľou nám veľmi živo pripomínali filmového Indiana Jonesa.“
Nemohli vynechať ani najväčší chrámový komplex Angkór Vat. Oproti normálnej návšteve si zážitok okorenili východom slnka.
Vyučovali angličtinu v miestnej škole
Kambodža je podľa nich doslova krajinou silných kontrastov. Deravé bambusové domy s provizórnou strechou mali často za suseda murované stavby s veľkou garážou.
„Upútali nás mále deti na veľkých bicykloch v čistých bielych košeliach. Vychádzali aj z tých najskromnejších príbytkov. Inšpirovalo nás to k návšteve miestnej školy, kde sme sa pokúšali učiť angličtinu. Po pár neúspešných pokusoch sme to radšej vzdali a nebrali im čas,“ opísal krátku učiteľskú kariéru Denis. „Do Vietnamu sa nám na prvý pokus nepodarilo vrátiť. Prichýlila nás milá dedinčanka. Aj napriek pokročilej hodine nám poskytla nocľah a jedlo,“ vyzdvihol pohostinnosť Jakub.
Napokon sa im podarilo vrátiť späť do Vietnamu. Ich ďalším cieľom bolo vidieť ústie Mekongu do oceánu.
„Plány nám však skazil vysoký plot, cez ktorý nebolo vidno. Po vyše 5000 kilometroch sme predali motorky v Ho Chi Minhovom meste. Za môj dymový stroj som nedostal ani polovicu ceny. Kubovi dokonca nebolo ponúknutých viac ako 25 dolárov. Odtiaľto sme odleteli na Filipíny.“
Výlet bol veľmi zaujímavou skúsenosťou
„Aj napriek častým predsudkom som sa cestou cítil veľmi bezpečne. Ľudia boli priateľskí a nápomocní. Kvalita ciest ma dosť prekvapila, máme skutočne čo doháňať. Premávka bola síce vo veľkých mestách extrémne hustá, no na vidieku sa jazdilo výborne. Paradoxne, absencia pravidiel citeľne prispela k väčšej ostražitosti vodičov. Napriek tomu sme sa krízovým situáciám nevyhli. Spomenul by som azda tu najzaujímavejšiu. Išiel som asi dvesto metrov za Denisom, keď sa zo zákruty vyrútil autobus. Bokom sa šmýkal celou šírkou cesty. Asi 15 motorkárov spolu s Denisom vybehlo mimo cesty do poľa. Keď autobus prešiel, bez náznaku prekvapenia dotlačili motorky späť na cestu. Pre nich asi teda bežná vec. Celkovo sa mi výlet motorkou veľmi pozdával. Myslím si, že je to veľmi zaujímavá skúsenosť a určite to odporúčam všetkým nadšencom dobrodružstva,“ zhodnotil mesačné putovanie motorkami Miloš.
Cestu ukončili na Filipínach a v Dubaji
Výlet sa vo Vietname neskončil. Mikulášania sa rozhodli ísť na Filipíny. Zvolili nádherný ostrov Palawan. Pred návratom do Európy si chceli dopriať relax pri mori. Vyskúšali nočné potápanie, surfovanie alebo kajakovanie. V hlavnom meste Manile nestrávili veľa času. Odleteli do Dubaja.
„Stále to bola Ázia, no z biedy sme sa zrazu dostali do absolútneho prepychu. Ďalší kontrast. Po mesiaci a pol nám v suchom počasí začali konečne schnúť veci,“ uzavreli s úsmevom pútnici.
